You had to remember...

2. října 2016 v 11:21 | Legolaz.
Je 3:43 v noci. Zobudila ma moja mladšia sestra. Vidím jej bledú tvár. Pretriem si oči. ,,
Čo chceš? " ,,
Pôjdeš so mnou do kuchyne? "
,, Jasne. "
Ideme do kuchyne a ja narážam do vecí keď prechádzame temnou chodbou. Začnem šepkať aby som nezobudil nikoho ďalšieho.
,, Rozsvieť."
Neurobila to. Nerozsvietil v kuchyni a ja tu stojím ako strom zahalený temnotou a očakávam nejakú jej reakciu. Počujem ako sa zasmiala a stále čakám kedy konečne rozsvieti. Nevidím nič, vôbec nič v temnote izby. Je to skoro ako prázdnota ... Snažím sa rozptýliť sám seba a tak začnem premýšľať o tom, čo sa stalo cez deň.
Vyčistil som si zuby.
Pokecal som s kamošmi.
Vykúpal som sa.
Mama išla nakupovať.
Sestra išla prespať ku kamarátke ...
Počkať.
Moja sestra nie je doma, šla spať k ... Srdce mi vynechalo pár úderov keď mi to došlo. Počujem smiech ktorý sa ku ma začína približovať. Neodvažujem sa pohnúť z miesta. Proste tam stále stojím, paralyzovaný. Atmosféra sa okamžite zmenila. V temnote vidím bledí, grotesknú tvár zírajúcu priamo na mňa, naštvanú, ako by jej plán práve stroskotal. A potom mi to povedalo dievčenským hlasom:
,, Ty si si jednoducho musel spomenúť ... "
 

Kam dál

Reklama